Presun blogu

Moj blog presúvam na moju webstranku. Dôvody sú hlavne praktické, pretože moja stranka sa mi (hádam) bude spravovať jdnoduchšie.

Aj majster novinár sa preriekne

V TV.SME.SK sa objavila pekná hláška: "Takáto vec sa udeje raz za niekoľko svetelných rokov."

KEGA, VEGA, APVV a iné dobroty

Nuž nedá mi nepripojiť sa k článku o najnovšej novinke z oblasti podpory a rozvoja vedeckého života na Slovensku.

V súvislosti s vedou na Slovensku som počul výstižnú charakteristiku. U nás sú vedci tí, čo robia úradnícku prácu a úradníci tí, čo rozhodujú o vedeckých projektoch. A aby sme mali Absurdistan (štátna forma Kocúrkova) dokonalý, tak sa väčšinou bavíme o peniazoch, za ktoré by kolegovia toť v Kittsee a priľahlých zemiach rakúskych ani prstom nepohli. Nuž aj vedci sú u nás lacná pracovná sila, lebo všetci chceme kráčať v jednom šíku.

Moja nedávna skúsenosť s písaním grantu s nórskymi partnermi viedla k podivuhodnému zisteniu, že agentúra (tentokrát SAIA, aby si niekto nemyslel, že je mimo vreca) potrebuje doklad, že zahraničný partner je oprávnený jednať a podať projekt. Ten doklad mal byť od štatutára príslušnej univerzity. Okrem toho, že to bolo v podmienkach k získaniu grantu napísané len v slovenskom jazyku a bolo treba vysvetliť zahraničným partnerom, čo potrebujeme (dokonca niekoľkokrát, lebo nechápali, čo chceme a kto by takú prepotrebnú vec mohol chcieť), tak sme narazili na ich tvrdý a oprávnený odpor. Oni sú predsa odborníci na svojom mieste (prijatí medzinárodným konkurzom na profesorské miesta) s právomocami získavať granty pre univerzitu, a teda aké potvrdenie. Nehovoriac o myšlienke, že keby to chceli všetky agentúry, tak by sa funkcia štatutára (rozumej rektora) aj menšej univerzity redukovala na čitateľa ešte nepodaných projektov. Nuž alebo by to robil automaticky, a vtedy má takéto potvrdenie naozaj vysokú výpovednú hodnotu.

Zatiaľ som sa stretol u nás, ale aj na iných, západnejšie umiestnených univerzitách, len s projektami, ktoré vyžadovali extrémne veľa času na administrovanie. Európske projekty sú špeciálne také. Ale tam je to aspoň vyvážené výškou možného príspevku, resp. človek si na to môže naplánovať peniaze a najať človeka.

Na záver sa mi chce vyjadriť nádej, že administratíva sa v budúcnosti (aspoň trochu predsa len) zníži, ale išiel by som proti svojmu presvedčeniu.

Turnaj kórejského veľvyslanca v Prahe

Cez víkend som sa zúčastnil turnaja, ktorý spoluorganizuje emblematická postava českého (a predtým československého) go - Vláďa Daněk. Tento rok sa zúčastnilo 118 hráčov, pričom sa súťažilo o pohár kórejského veľvyslanca v Prahe. Ambasádor si dokonca zahral jednu partiu.

Vyhral Ondřej Šilt, ktorý začína patriť do úzkej špičky hráčov na európskej amatérskej scéne. Obhájil vlaňajšie víťazstvo.

Môj výkon bol poznačený dlhodobejšou absenciou tréningu a štúdia go, čo spôsobilo, že som vyhral len dve partie z piatich. Takže o spokojnosti sa nedá ani zďaleka hovoriť. Avšak, tri partie, ktoré som hral boli naozaj výborné a aj súperi si ich pochvaľovali. Tu sú celkové výsledky. Každopádne mi to dalo nový impulz, ktorý som už dlhšie hľadal.

Príjemnou spoločenskou časťou turnaja bolo ubytovanie u Vláďu Daňka, ktoré sme aj tento rok mali spojené s riešením trojrozmerných hlavolamov. Jeho dom je plný vecí spojených s hrou go, ale aj matematikou, ktorú vyštudoval.

Podnosy v jedálni

Včera som obedoval s kolegom Danom Ševčovičom, ktorý spomínal, že videl, ako sa oválne podnosy v našej jedálni prepadli na stojane, kam ich odovzdávame. To ho doviedlo na nasledujúcu úlohu, o ktorej sme sa chvíľu zhovárali.

Majme elipsu v euklidovskej rovine. Treba ukázať, že keď ju "vtesnáme" medzi ľubovoľné dve rovnobežky p,q (t.j. obe priamky sú oporné k elipse a tá je v páse medzi nimi), tak vzdialenosť týchto rovnobežiek d nie je menšia ako dĺžka vedľajšej osi.

Dá sa samozrejme ukázať viac o tejto vzdialenosti. Čo ešte by ste vedeli? Dodatok k tejto úlohe: pozrieť sa na analogickú situáciu (s rovnobežkami, nie "vtesnaním") v prípade hyperboly a paraboly.

Aki Kaurismäki - Ariel

Včera som si pozrel film môjho obľúbeného režiséra. Fínsky majster minimalizmu a jednoduchých scén, ktorý zhruba raz za dva roky vyprodukuje naozaj skvelý film, ma znova nesklamal. Film Ariel je výpoveďou o ťažkom živote robotníkov vo Fínsku. Mimovoľne ma napadli úvodníky z televízie spred 20 rokov.

Ťaživá situácia po strate zamestnania a presťahovania sa Taista Kasurinena do mesta vyvrcholí napadnutím chlapíka, ktorý ho cestou okradol. Začína sa kolotoč problémov s políciou končiaci emigráciou na lodi Ariel.

Ľudia z okraja spoločnosti sú nosnou témou všetkých jeho filmov, ktoré poznám. Filmársky sa veľmi podobá na Jarmuscha. Jeho filmy sú príbehmi, na rozdiel od množstva tých moderných diel prezentovaných v kinosálach, kde už pomaly nikto nechodí, a ktorým akýkoľvek príbeh chýba alebo ho len simuluje.

The Brothers Grimm

Rozprávka o bratoch Grimmovcoch, ktorí sa živili podvodným vyháňaním bosoriek, kým nenarazili na skutočnú. Milý film, tak trochu bláznivá rozprávka s pekne vykreslenými postavami a exteriérmi. Napriek tomu mnohé nechávajú autori na predstavivosť, a tak sa dá aj trochu báť.

Príbeh asi okrem mien Grimmovcov nenesie žiadne ďalšie autobiografické črty známych zberateľov rozprávok.

Odporúčam na ľahké nedeľné sledovanie pri zatiahnutej oblohe.

Kihon Tesuji Jiten, 基本手筋事典

Táto knižka je prvou zo štvordielneho slovníka takticky optimálnych ťahov resp. postupností (tesuji,手筋). Pozostáva z veľa základných situácií, ktoré sú užitočné v hre. V tomto dieli sa autor venuje útočným stratégiám. Ako sám píše, krása go je skrytá najmä v tesuji.

Knižka sa mi čítala veľmi dobre a napriek pomalému postupu, som mal pocit, že ďalšie tri diely si určite musím prečítať. Nie všetky štvordielne knihy sú také. Fascinovalo ma, ako som veľakrát videl všetky diery v súperovej pozícii a nebol som schopný uvidieť ten správny ťah. Tieto problémy vyžadujú veľký nadhľad. Snáď sa mi ho časom podarí získať aspoň trochu.

Autorom japonskej verzie je Fujisawa Shuko, ktorý ako 66 ročný vyhral prestížny japonský profesionálny titul Oza. A tým sa zapísal do dejín Go nie po prvý raz a ani posledný krát. O rok nato ho vyhral znovu. Pekný dôchodok, povedané z nášho pohľadu.

Poznámka o výslovnosti

I zasa som sa náhodou dozvedel, že vo svete celebrít sa niečo závažné udialo. Najvážnejšie veci, ktoré sa tam obyčajne dejú (len s mojím zvonka nanúteným pohľadom do sveta bulváru, rozumej že nevyhľadávam zámerne informácie tohoto typu), majú do činenia najmä s prvou signálnou sústavou človeka.

Napr. Jano sa významne pozrel na Ferovu partnerku, keď šla okolo. O tom sa potom dajú napísať aj niekoľkostránkové články plné nových možných svetov o tom ako to bude, keď sa Fero s priateľkou rozíde a Jano to chvíľu bude ťahať s dvoma a potom sa s jednou rozíde a možno Fero sa s ňo zíde a spolu ho budú ohovárať apod.

No a v tejto súvislosti mi napadlo, že slovo celebrity by sa malo čítať s trnafským tvrdým nárečím a to B uprostred presne tak ako v nazve španielskeho mesta Cordoba.

Géniov denník

Salvatora Dalího netreba predstavovať. Jeho dielo je enormné a jeho život bol popretkávaný extravangaciami, ktorými rád ohuroval svoje okolie a zakladal si na nich svoje výrazné ego. Knižné vydanie jeho denníka to len potvrdzuje. Rozmýšľal inak a správal sa inak. Ak sa pozeráme na hodnoty tohoto človeka z hľadiska dnešných "demokratických hodnôt", tak je zrejmé, že pojmy "priemer" a "väčšina" mu boli na hony vzdialené.

Na druhej strane z denníka vidno, že mal rád svoj dom a ľudí okolo seba, resp. vnímal ich mnohorakosť a pestrosť. Ani na chvíľu som nemal z jeho zápiskov pocit, že by chcel niekomu niečo vnútiť. To je vlastnosť, ktorá sa neľahko hľadá.

Na druhej strane nekompromisne bojoval s priemerom resp. neoriginalitou. V knihe je zaujímavá tabuľka hodnotenia významných maliarov ako Leonardo, Vermeer van Delft, Picasso a mnohí ďalší. Hodnotia sa v kategóriách ako originalita, technika maľby apod. Dalí sám sa necíti byť príliš dobrá konkurencia týmto majstrom. To je pri jeho enormne vyvinutom egu veľmi zaujímavé a poukazuje to na reálny odhad svojich schopností (hoci sám sa to neodvažujem posúdiť ako totálny amatér vo výtvarnom umení).

Odporúčam ako ľahké čítanie na letné večery s výhľadom na záliv, podobný tomu priamo pod Dalího domom v Cadaqués.

Dva tsumego problémy

V mojej nedavnej partii go sa vyskytli nasledujúce dva problémy. Viete ich vyriešiť?

Problem 1.
Problem 2.

Schizofrénia úspechu na univerzite

Občas som konfrontovaný s pojmom úspech. Zriedka ako ten, o ktorom sa hovorí, zväčša som na druhej strane barikády, tj. človek milión (teraz už aj miliarda). A tak sa pokúšam si definovať, čo vlastne mysleli tí všetci vyhlasovatelia úspechu, keď povedali, že sa dosiahol.

Moje dlhoročné pozorovanie je, že úspech je prudko viazaný na toho, kto ho vyhlasuje. Teda na autoritu, hoci niekedy len "autoritu". Ak chceme nejakú globálnejšiu škálu, dávajú sa úspechu rôzne prívlastky ako najlepší v dedine, okrese, krajský preborník, celoštátny víťaz apod. Toto sú ešte povedzme celkom dobre definované pojmy: najlepší z nejakej množiny ľudí a úspech sa meria podľa takého a takého metra (napr. Jano zabehol 100m najrýchlejšie z mesta). Ale potom sú také pojmy ako medzinárodne uznávaný odborník, kapacita vo svojom odbore, renomovaný človek apod. Hm...za týmito pojmami sa bohužiaľ už často neskrýva nič. Aspoň nie niečo, čo sa dá ľahko definovať alebo by som bol niekde našiel uspokojivú aproximáciu definície. Veda, presnejšie scientometria, sa pokúša definovať úspech, ale nie veľmi sa jej darí. Podľa mojich informácií sa zatiaľ každé aj naoko rozumné pravidlo dá obísť dohodou medzi niekoľkými zúčastnenými, ktorí si v špirále úspechu budú potvrdzovať, akí sú skvelí, až kým sa táto 1000-krát opakovaná veta nepotvrdí numericky podľa daných pravidiel.

Svet sa relativizuje, a tak by som možno nemal namietať, že neexistuje absolútna mierka na hodnotenie vedeckých resp. vedecko-pedagogických pracovníkov. Problém je v tom, že sme hodnotení absolútne. Zatiaľčo v podmienkach sme porovnávaní len s finančne slabšími spoluhráčmi na akademickom trhu, výsledkami sme porovnávaní s celosvetovými lídrami vo vedeckých oblastiach.

V našej vedeckej a pedagogickej vysokoškolskej brandži až na prvom mieste rozhoduje počet publikovaných článkov. To je pomerne smiešny údaj, keď si človek uvedomí, že časopisov a konferenčných zborníkov je dnes toľko a na takých rôznych úrovniach, že možno opublikovať takmer čokoľvek. A teda človek menej kritický k svojej práci má šancu publikovať oveľa viac. Stačí písať. Ako ďalší faktor rozhodovania je kvalita publikácie, ktorá sa odhaduje z rankingu časopisov a renomé vydavateľstiev. Aj to je však celkom relatívne, pretože kvalita časopisu nie je konštanta nezávislá od času. Často stúpa, ale neraz aj kolíše, prípadne klesá. Kvalita vydavateľstva často končí tam, kde príde cenová ponuka, za ktorú sú schopní vytlačiť, čo autor donesie a hlavne zaplatí.

Takže aký parameter zvoliť ďalej? Populárne sú citácie - presnejšie ich počet! To je celkom zaujímavé. Ak moju prácu niekto spomenie v ďalšej práci, tak to znamená, že sa z nej poučil alebo inšpiroval, a teda je (minimálne pre neho) významná. Odvážne tvrdenie...Počet citácií sa dá totiž dosiahnuť po vzájomnej dohode dvoch alebo viacerých ľudí. Ide o tzv. citačné krúžky, ktoré sú známe vo vedeckom svete. Fungujú na špičkovej aj menej špičkovej úrovni. Citácie totiž treba. Akýkoľvek návrh projektu v akademickej sfére ich vyžaduje. Zvyčajne päť. Niekedy ich treba aj na kvalifikačné práce. Počet sa určuje lokálne v závislosti od pracoviska a oboru.

No a teraz sa pozrime na tento výsledok očami učiteľa na vysokej škole alebo univerzite. Čo je možné z vyššie uvedených vecí dosiahnuť dobrou základnou prednáškou (napr. z lineárnej algebry), ktorú navštevuje 200 poslucháčov a je v nej zhrnuté to, čo bude absolvent našej fakulty do konca svojho štúdia vidieť v mnohorakých podobách viac alebo menej zamaskované. Odpoveď je, že nič. Na základnej prednáške z lineárnej algebry sa zvyčajne nedosahuje žiaden vedecký úspech. Citácie prednášky sú obyčajne "málo hodnotné". Rovnako je to na iných prednáškach a pedagogických aktivitách ako sú semináre, vedenie diplomových prác apod. A príprava dobrej prednášky trvá dlho. Je to niekoľkoročný proces dopĺňania, škrtania, prerábania a aj samovzdelávania. Často človek pochopí čosi novým spôsobom, čo videl už veľakrát, a len doplňujúca otázka od študentov alebo pohľad na to isté po stoprvý krát rozsvieti tento AHA pocit v hlave.

A tak mi nakoniec ostáva v hlave nezodpovedaná otázka. Ako je definovaný pedagogický úspech učiteľa? Viem, že niektorým úradníkom už vbieha červeň do tváre a kričia: "No predsa počtom odučených študentov a počtom odučených hodín!" Ale je to naozaj tak?

Prečo sa pýtam? Nuž preto, že tento semester som mal veľa hodín vyučovania (hlavne nové prednášky) a žiaden čas na vedu. A tak v rámci mojej duševnej hygieny chcem vedieť, či čas venovaný prednáškam je akurát nutné pedagogické zlo k mojej pozícii na fakulte alebo sa to začne hodnotiť ako práca aj z pozície zamestnávateľa (myslím tým štát a jeho zložky venované riadeniu školstva). Fascinovalo ma totiž pri poslednej akreditácii, že pedagogické zaťaženie odborných asistentov, docentov, profesorov a aktivity s tým spojené, tam nikde nevystupovali. Pre odborných asistentov tam neexistovalo skoro nič. Jednoducho pre potreby akreditácie neexistujeme, pokiaľ nie sme pod krídlami aspoň docenta ako cvičiaci, resp. nemáme výberovú prednášku. Do počtu garantov sa zarátavalo len hodnotenie a záťaž docentov a profesorov. Zaujímalo by ma, akú čiastku celkovej pedagogickej činnosti vykonávajú. Existuje o tomto nejaký rukolapný materiál?

No a ku tomu som si ešte prečítal Tisíce neviditeľných profesorov a docentov.

Je mi jasné, že tento ufrflaný príspevok nič nerieši, ale naozaj neviem, ako by sa zmysluplne hodnotila vedecká a pedagogická práca podľa nejakých objektívnych kritérií. Som naklonený veriť tomu, že to nejde. Napadlo mi, že možno by sme mohli hodnotiť podiel daní našich absolventov na celkových daniach a rovnako možno počet firiem založených našimi absolventami a ich dane. Skrátka čosi, čo vypovedá o absolventoch, nie o priamo o nás. Lebo produktom našej firmy sú jej absolventi.

Nový človek

Môjmu dlhoročnému priateľovi a členovi Hydraklubu sa za výdatnej pomoci jeho manželky narodil syn. Touto cestou im všetkým trom a aj širšiemu okruhu želám veľa príjemných vzájomných chvíľ vo výchove a dúfam, že po vzore svojich predkov z neho raz bude matfyzák, nech nám to naše remeslo nevymrie.

Neviem, či je medzi sudičkami nejaká inklinujúca k matematike, ale keby som bol sudič(ka), tak by som nádejným matematikom dával do vienka vždy nenulového menovateľa, geometrické konštrukcie, ktoré sa zmestia na papier a ľahko dosiahnuteľné ĽS=PS.

Tak hor sa do života!

Tak a je po konferencii

Dovčera som organizoval Jarnú konferenciu z počítačovej grafiky. Koná sa každoročne v budmerickom kaštieli. Posledné týždne pred konferenciou sú väčšinou hektické, lebo treba zariadiť pomerne veľa drobných a pomerne jednoduchých vecí typu "zavolaj/napíš/dones/zariaď". Tento rok to bolo obzvlášť desné, pretože mám 6 hodín nových prednášok...Našťastie má človek kolegov. Bez nich by som si sotva mohol dovoliť organizovať časť takejto konferencie.

Tento ročník bol zvláštny tým, že prvýkrát došli Rusi. Priamo z Moskvy. Uzbeci nedostali víza, lebo sme v Schengene a všetci obvyklí účastníci z mimoeurópskych (presnejšie mimoschengenských) mali väčšie problémy s udelením víz. Aj to nám prináša EU. Zatiaľčo nás spája smerom na západ, oddeľuje nás od iných.

Ihneď po príchode z konferencie ma privítala správa, že príde kontrola ESF (Európsky sociálny fond) projektu, ktorý som spoluriešil. Hm...nielenže potrebujú všetko šestormo, ale niektoré pravidlá, ktoré treba dodržiavať sú, mierne povedané, postavené na hlavu. Napr. pravidlo, že na všetkom, čo dodajú k projektu je logo ESF. A tak mám logo na myši, USB kľúči a pod. Iné zaujímavé pravidlo vraví, že všetko, čo dostaneš na riešenie projektu, môžeš použiť výhradne na riešenie tohoto projektu. Takže ak mi poskytnú notebook a budem náhodou riešiť dva ESF projekty, tak si v každom z nich musím o jeden požiadať. A samozrejme, ak by som nebodaj posielal e-mail z jedného projektu do druhého (napr. sám sebe), tak by som ho mal posielať z jedného a prijímať na druhom notebooku. Nuž aj takéto sú podoby administratívnych pravidiel. Welcome to the E(S)U!

Neviem, kto to vymýšľa, ale navrhol by som, aby sa autori týchto pravidiel podľa nich aspoň mesiac striktne správali. Azda by ich trklo.

Az na konečný počet ľudí sme všetci rovnoprávni

Buď som to nepostrehol alebo to ešte nezaznelo, no otázka poslaneckej imunity je ideálnou otázkou do referenda. Je zrejmé, že naši poslanci si sami toto privilégium nezrušia...koniec-koncov, je to dosť prirodzené.

Nie je mi ani jasné, či to v rámci pravidiel ide. Možno je to jedna zo zakázaných veci na referendum (ako dane), ale otázka by sa dala sformulovať napr. tak: "Doporučujete parlamentu schváliť XXX?"

Je zrejmé, že ešte aj potom by sa mohli naše "elity" vyhovárať, že sú dôležitejšie veci a treba konsenzus naprieč politickým spektrom apod., ale minimálne by človek mal priamy dôkaz na tvrdenie, že priama demokracia nie vždy funguje. A možno by začal rozmýšľať, ako naše "elity", ktoré sme si sami zvolili za reprezentantov, načúvaju hlasu ľudu.

Až keď táto tzv. "demokracia" nefunguje, začínam chápať, prečo je osvietený diktátor lepšia forma vlády. Ale takí sú uzkoprofilovým tovarom.

Pianistka

Ďalší z filmov, na ktoré treba mať silnejší žalúdok. Excelentný výkon hercov v Pianistke robí z tohto kúsku čosi, od čoho sa človeku nechce odtrhnúť. Na druhej strane povahy postáv sú extremistické v pozitívnom ale najmä negatívnom smere. Stručné zhrnutie filmu je "Aká matka, taká Katka." Ide o špičkovú pianistku, ktorú jej matka terorizuje neustálou kontrolou napriek jej pokročilej dospelosti. Ona si to kompenzuje drsnými metódami vyučovania svojich nadaných študentov na konzervatóriu a vlastným masochizmom. Určite treba vidieť, ale vo vhodnom duševnom rozpoložení.

Film bol natočený podľa novely rakúskej nositeľky Nobelovej ceny Elfriedy Jelinek a podľa niektorých je film lepší. Ja som knihu nečítal.

V sérii filmov, ktoré som už videl ho zaraďujem niekam na spojnicu medzi Pasoliniho film Saló a 120 dní Sodomy a Greenawayov film Kuchár, zlodej, jeho manželka a jej milenec. Tiež sú o násilí, aj keď každý o inom type. Na oba treba dobrý žalúdok, na ten prvý aj dva. Pianistka do veľkej miery spája oba typy.

Záver filmu je v duchu celého príbehu a z hľadiska ortodoxného masochistu by sa dal označiť za "štastný".

La Vie En Rose

Životopisný príbeh známej speváčky vo filme La Môme je ukážkou ako vie špičkový talent vytiahnuť dievča z neutešených pomerov, ale aj ako je k ničomu, ak niet pre koho žiť. Režisérovi Olivierovi Dahanovi sa podarilo v trochu divokej koláži príbehov z detstva, dospievania, začiatkov kariéry, plného rozkvetu i sklonku mladého života Édith Piaf načrtnúť povahové rysy tejto nevšednej osobnosti. Jej piesne poznáme azda všetci, dodnes patria ku skvostom šansónu. Odrážajú jej život, vrcholy i pády, ktorých najmä v osobnom živote zažila neúrekom.

Film ma oslovil pestrou paletou prostredí. Neviem však, či zámerom režiséra bolo úplne potlačiť všetky vedľajšie postavy do úzadia, ale vo filme sa okrem Édith ostatní len "mihnú". Je to buď tým, že mimo spevu nemala Piaf veľmi čím zaujať a režisér nemohol postaviť nikoho oproti nej alebo nevedel, ako to má filmovo povedať. Dielo získalo dvoch Oskarov (najlepší herecký výkon v hlavnej úlohe, makeup). Zahrať 48-ročnú starenu je úctyhodný výkon. Každopádne, film sa oplatí aspoň počuť, ak už nie vidieť.

Once

Oskarom za hudbu (v r. 2008) ovenčený film Once je príjemný romantický muzikál s pesničkami, ktoré si rád vypočujem aj neskôr. Nesilená lovestory medzi opravárom vysávačov, ktorý hráva na ulici svoje piesne, a emigrantkou zarábajúcou si predajom kvetov a upratovaním.

Tento film sa asi dostane do zlatého fondu romantických príbehov o muzikantoch. Samozrejme, že moje puto k filmu je trochu poznamenané faktom, že emigrantka je Češka. Rozhodne príbeh nekončí úplne tuctovo, aj keď ide o hepienďák. Odporúčam aj pre rodiny s malými deťmi.

Na konci trochu ostáva človeku vŕtať v hlave, kde vzal hlavný hrdina na klavír, ale všetko človeku nemusí byť odhalené. A už vôbec nie v romantickom príbehu.

Pokusy s matematikou na webe

Práve skúšam skript ASCIIMathML, ktorý umožňuje písať matematické symboly na web. Nie som si istý, či som všetko nastavil správne, takže tento príspevok budem ladiť, kým to nepôjde. Ukážka v Bloggeri totiž ignoruje moje nastavenie. Skript ASCIIMathML funguje na mojej stránke, ale v ramci blogspot sa mi ho nepodarilo spojazdniť.

Toto je Pythagorova veta $c^2 = a^2+b^2$. A tu je $\int \cos x dx = \sin x + c$.

Nakoniec sa mi podarilo rozbehnuť LaTeXMathML. Výsledok možno vidieť o riadok výššie. Stačí pridať do šablóny na stránku odkaz na skript:

<script src='http://www.sccg.sk/~chalmo/LaTeXMathML.js' type='text/javascript'>
</script>

Ak s tým niekto máte skúsenosti, dajte mi prosím vedieť.

Kedy je v roku Veľká noc?

Všeobecné (a mierne nepresné) pravidlo je, že Veľkonočná nedeľa nastane v prvú nedeľu po prvom splne mesiaca po prvom dni jari (jarná rovnodennosť).

V rôznych dobách sa toto pravidlo vysvetľovalo rôzne - záviselo to od toho, čo znamenalo prvý jarný deň. Buď sa považoval za tento deň stanovený dátum (21.3.) alebo astronomická jar. No a aby sme sa vyhli akejkoľvek pravidelnosti, tak sviatok by sa mal vyhnúť židovskému sviatku Pesach.

Židovský kalendár je kombináciou lunárneho a solárneho kalendára. Mesiace sa počítajú podľa Mesiaca, roky podľa Slnka. Pesach sa oslavuje tyždeň od 15. dňa mesiaca nisan.

Algoritmus možno nájsť tu.

Druhá otázka, ktorá sa vynára s týmto miernym chaosom je, prečo je to takto. Ukrižovanie Krista je historická udalosť, a teda dátum by mal byť pevný. Prečo teda z roka na rok poskakuje Veľkonočná nedeľa? Lebo nevieme presný deň popravy. Takže v roku 325 n.l., keď ho asi tiež nevedeli, zabili na koncile v Nicei* dve muchy jednou ranou. Aspoň tak si to vysvetľujem. Jednak umožnili, aby sa sviatok konal vo všetkých možných pripadajúcich dátumoch, kedy sa poprava uskutočnila a jednak sa zároveň konal v čase, ktorý má súvis s astronomickými úkazmi, podľa ktorých sa riadili mnohé pohanské sviatky jari (ako napr. vynášanie Moreny). Tie boli a asi aj sú tŕňom v oku cirkvám. Je to jasná konkurencia. Niečo o sviatkoch sa dá nájsť aj na pomerne rozsiahlej stránke o Slovanoch. Zaujal ma aj článok o Walpurginej noci.

No a systematické pojednanie na túto tému v kontexte vývoja svetových náboženstiev je knižka od rumunského religionistu Mircea Eliadeho: Dejiny náboženských predstáv a ideí, ktorá u nás vyšla v preklade v roku 1997.

* Upravené na základe Ruziklanovho komentára.