KEGA, VEGA, APVV a iné dobroty

Nuž nedá mi nepripojiť sa k článku o najnovšej novinke z oblasti podpory a rozvoja vedeckého života na Slovensku.

V súvislosti s vedou na Slovensku som počul výstižnú charakteristiku. U nás sú vedci tí, čo robia úradnícku prácu a úradníci tí, čo rozhodujú o vedeckých projektoch. A aby sme mali Absurdistan (štátna forma Kocúrkova) dokonalý, tak sa väčšinou bavíme o peniazoch, za ktoré by kolegovia toť v Kittsee a priľahlých zemiach rakúskych ani prstom nepohli. Nuž aj vedci sú u nás lacná pracovná sila, lebo všetci chceme kráčať v jednom šíku.

Moja nedávna skúsenosť s písaním grantu s nórskymi partnermi viedla k podivuhodnému zisteniu, že agentúra (tentokrát SAIA, aby si niekto nemyslel, že je mimo vreca) potrebuje doklad, že zahraničný partner je oprávnený jednať a podať projekt. Ten doklad mal byť od štatutára príslušnej univerzity. Okrem toho, že to bolo v podmienkach k získaniu grantu napísané len v slovenskom jazyku a bolo treba vysvetliť zahraničným partnerom, čo potrebujeme (dokonca niekoľkokrát, lebo nechápali, čo chceme a kto by takú prepotrebnú vec mohol chcieť), tak sme narazili na ich tvrdý a oprávnený odpor. Oni sú predsa odborníci na svojom mieste (prijatí medzinárodným konkurzom na profesorské miesta) s právomocami získavať granty pre univerzitu, a teda aké potvrdenie. Nehovoriac o myšlienke, že keby to chceli všetky agentúry, tak by sa funkcia štatutára (rozumej rektora) aj menšej univerzity redukovala na čitateľa ešte nepodaných projektov. Nuž alebo by to robil automaticky, a vtedy má takéto potvrdenie naozaj vysokú výpovednú hodnotu.

Zatiaľ som sa stretol u nás, ale aj na iných, západnejšie umiestnených univerzitách, len s projektami, ktoré vyžadovali extrémne veľa času na administrovanie. Európske projekty sú špeciálne také. Ale tam je to aspoň vyvážené výškou možného príspevku, resp. človek si na to môže naplánovať peniaze a najať človeka.

Na záver sa mi chce vyjadriť nádej, že administratíva sa v budúcnosti (aspoň trochu predsa len) zníži, ale išiel by som proti svojmu presvedčeniu.

Schizofrénia úspechu na univerzite

Občas som konfrontovaný s pojmom úspech. Zriedka ako ten, o ktorom sa hovorí, zväčša som na druhej strane barikády, tj. človek milión (teraz už aj miliarda). A tak sa pokúšam si definovať, čo vlastne mysleli tí všetci vyhlasovatelia úspechu, keď povedali, že sa dosiahol.

Moje dlhoročné pozorovanie je, že úspech je prudko viazaný na toho, kto ho vyhlasuje. Teda na autoritu, hoci niekedy len "autoritu". Ak chceme nejakú globálnejšiu škálu, dávajú sa úspechu rôzne prívlastky ako najlepší v dedine, okrese, krajský preborník, celoštátny víťaz apod. Toto sú ešte povedzme celkom dobre definované pojmy: najlepší z nejakej množiny ľudí a úspech sa meria podľa takého a takého metra (napr. Jano zabehol 100m najrýchlejšie z mesta). Ale potom sú také pojmy ako medzinárodne uznávaný odborník, kapacita vo svojom odbore, renomovaný človek apod. Hm...za týmito pojmami sa bohužiaľ už často neskrýva nič. Aspoň nie niečo, čo sa dá ľahko definovať alebo by som bol niekde našiel uspokojivú aproximáciu definície. Veda, presnejšie scientometria, sa pokúša definovať úspech, ale nie veľmi sa jej darí. Podľa mojich informácií sa zatiaľ každé aj naoko rozumné pravidlo dá obísť dohodou medzi niekoľkými zúčastnenými, ktorí si v špirále úspechu budú potvrdzovať, akí sú skvelí, až kým sa táto 1000-krát opakovaná veta nepotvrdí numericky podľa daných pravidiel.

Svet sa relativizuje, a tak by som možno nemal namietať, že neexistuje absolútna mierka na hodnotenie vedeckých resp. vedecko-pedagogických pracovníkov. Problém je v tom, že sme hodnotení absolútne. Zatiaľčo v podmienkach sme porovnávaní len s finančne slabšími spoluhráčmi na akademickom trhu, výsledkami sme porovnávaní s celosvetovými lídrami vo vedeckých oblastiach.

V našej vedeckej a pedagogickej vysokoškolskej brandži až na prvom mieste rozhoduje počet publikovaných článkov. To je pomerne smiešny údaj, keď si človek uvedomí, že časopisov a konferenčných zborníkov je dnes toľko a na takých rôznych úrovniach, že možno opublikovať takmer čokoľvek. A teda človek menej kritický k svojej práci má šancu publikovať oveľa viac. Stačí písať. Ako ďalší faktor rozhodovania je kvalita publikácie, ktorá sa odhaduje z rankingu časopisov a renomé vydavateľstiev. Aj to je však celkom relatívne, pretože kvalita časopisu nie je konštanta nezávislá od času. Často stúpa, ale neraz aj kolíše, prípadne klesá. Kvalita vydavateľstva často končí tam, kde príde cenová ponuka, za ktorú sú schopní vytlačiť, čo autor donesie a hlavne zaplatí.

Takže aký parameter zvoliť ďalej? Populárne sú citácie - presnejšie ich počet! To je celkom zaujímavé. Ak moju prácu niekto spomenie v ďalšej práci, tak to znamená, že sa z nej poučil alebo inšpiroval, a teda je (minimálne pre neho) významná. Odvážne tvrdenie...Počet citácií sa dá totiž dosiahnuť po vzájomnej dohode dvoch alebo viacerých ľudí. Ide o tzv. citačné krúžky, ktoré sú známe vo vedeckom svete. Fungujú na špičkovej aj menej špičkovej úrovni. Citácie totiž treba. Akýkoľvek návrh projektu v akademickej sfére ich vyžaduje. Zvyčajne päť. Niekedy ich treba aj na kvalifikačné práce. Počet sa určuje lokálne v závislosti od pracoviska a oboru.

No a teraz sa pozrime na tento výsledok očami učiteľa na vysokej škole alebo univerzite. Čo je možné z vyššie uvedených vecí dosiahnuť dobrou základnou prednáškou (napr. z lineárnej algebry), ktorú navštevuje 200 poslucháčov a je v nej zhrnuté to, čo bude absolvent našej fakulty do konca svojho štúdia vidieť v mnohorakých podobách viac alebo menej zamaskované. Odpoveď je, že nič. Na základnej prednáške z lineárnej algebry sa zvyčajne nedosahuje žiaden vedecký úspech. Citácie prednášky sú obyčajne "málo hodnotné". Rovnako je to na iných prednáškach a pedagogických aktivitách ako sú semináre, vedenie diplomových prác apod. A príprava dobrej prednášky trvá dlho. Je to niekoľkoročný proces dopĺňania, škrtania, prerábania a aj samovzdelávania. Často človek pochopí čosi novým spôsobom, čo videl už veľakrát, a len doplňujúca otázka od študentov alebo pohľad na to isté po stoprvý krát rozsvieti tento AHA pocit v hlave.

A tak mi nakoniec ostáva v hlave nezodpovedaná otázka. Ako je definovaný pedagogický úspech učiteľa? Viem, že niektorým úradníkom už vbieha červeň do tváre a kričia: "No predsa počtom odučených študentov a počtom odučených hodín!" Ale je to naozaj tak?

Prečo sa pýtam? Nuž preto, že tento semester som mal veľa hodín vyučovania (hlavne nové prednášky) a žiaden čas na vedu. A tak v rámci mojej duševnej hygieny chcem vedieť, či čas venovaný prednáškam je akurát nutné pedagogické zlo k mojej pozícii na fakulte alebo sa to začne hodnotiť ako práca aj z pozície zamestnávateľa (myslím tým štát a jeho zložky venované riadeniu školstva). Fascinovalo ma totiž pri poslednej akreditácii, že pedagogické zaťaženie odborných asistentov, docentov, profesorov a aktivity s tým spojené, tam nikde nevystupovali. Pre odborných asistentov tam neexistovalo skoro nič. Jednoducho pre potreby akreditácie neexistujeme, pokiaľ nie sme pod krídlami aspoň docenta ako cvičiaci, resp. nemáme výberovú prednášku. Do počtu garantov sa zarátavalo len hodnotenie a záťaž docentov a profesorov. Zaujímalo by ma, akú čiastku celkovej pedagogickej činnosti vykonávajú. Existuje o tomto nejaký rukolapný materiál?

No a ku tomu som si ešte prečítal Tisíce neviditeľných profesorov a docentov.

Je mi jasné, že tento ufrflaný príspevok nič nerieši, ale naozaj neviem, ako by sa zmysluplne hodnotila vedecká a pedagogická práca podľa nejakých objektívnych kritérií. Som naklonený veriť tomu, že to nejde. Napadlo mi, že možno by sme mohli hodnotiť podiel daní našich absolventov na celkových daniach a rovnako možno počet firiem založených našimi absolventami a ich dane. Skrátka čosi, čo vypovedá o absolventoch, nie o priamo o nás. Lebo produktom našej firmy sú jej absolventi.

Podpora vedy a vzdelávania na Slovensku

Je známy fakt, že "znalostná ekonomika" ako sa nazýva hlavne "veda aplikovaná v praxi prinášajúca ovocie v podobe peňazí do štátneho rozpočtu" je snom každej vlády, nielen u nás. Bohužiaľ cesta ku nej vedie cez podporu vzdelávania, vedy a výskumu (základného i aplikovaného), čo je tuším nočnou morou našich vlád. U nás na Slovensku je táto podpora (percentuálne k HDP i nominálne) dlhodobo podpriemerná skoro v akomkoľvek rámci. Dnes som zachytil premiérovo vyjadrenie, že najprv si na to musíme zarobiť. Áno, je pravda, že bez peňazí sa veda poriadne robiť nedá, najmä v odboroch s náročnou technologickou základňou, dá sa ale robiť veda z toho, ako tie prostriedky (ne)poskytnúť. Nuž a tu je kameň úrazu. Je hmatateľné a viditeľné na fakultách našich univerzít aj "univerzít" a zrejme aj na ústavoch SAV, že tam dlhodobo chýbajú prostriedky. Nielen na mzdy pracovníkov, ktoré sa dookola omieľajú v médiách, ale aj na normálnu prevádzku. Nie je predsa s kostolným riadom, aby na fakulte bolo v zime chladno, a aby zamestnanci mali problém so základnými prostriedkami na prácu.

Naša skvelá budova matfyzu, konštrukcia zo železa a skla, bola určite atraktívna ako výdobytok modernej doby v čase jej zrodu, ale každému, kto má doma okno, muselo byť ihneď jasné, že výsledok stavebnej činnosti podľa plánu bude skoro dokonalým protipólom čierneho telesa (fyzici odpustia). A to je už teplejšie ako bývalo, keď som študoval(nielen kvôli globálnemu otepľovaniu). Vtedy som párkrát sedel v zime vo vetrovke a dúchal si na ruku píšúcu poznámky z prednášky. Odvtedy sa naše vedenie pousilovalo a tie najväčšie diery sa zaplátali. Ale budova bude určite ročne požierať veľa peňazí aj napriek tomu. Celková rekonštrukcia by sa z dlhodobejšieho hľadiska určite oplatila. Aj preto jeden zo študentov v našej študentskej ankete napísal na otázku, čo by zlepšil na fakulte: "Zapchal by som všetky diery na budove."

Nezmyselné akreditovanie a reakreditovanie sa blíži svojou pravidelnosťou k Vianociam a uberá čas skoro všetkým tu na fakulte. Nie je jasné, s akým výsledkom - ani lokálnym ani globálnym. Občas to vyzerá tak, že vysokoškolskí učitelia majú len povinnosti učiť, produkovať materiály pre študentov, vypĺňať rôzne formuláre a dotazníky so stále sa opakujúcimi dátami, ktoré ste na to isté oddelenie zaniesli už desiatky krát (meno, priezvisko, r.č....však to poznáte), publikovať vedecké články a čojaviemčoešte, ale materiálne zabezpečenie pracoviska, ktoré by to umožňovalo, si máme zohnať sami. Toto právo na primerané pracovné podmienky sa akosi vytratilo. Keď som nastupoval na fakultu v roku 1996, tak mi môj vtedajší šéf povedal. "Tu máš počítač, ale nemá hardisk." Tak som si za vlastné kúpil HD veľkosti 1GB, ktorý vtedy stál cca. 10 tis. Sk, aby som mohol pracovať. Mnohí na fakulte sú rádovo väčší nadšenci pre svoju prácu ako ja. Rád by som vedel, čo všetko obetovali oni. Aké sú ich osobné obete pre toto pracovisko? Kedy sa im to aspoň trochu vráti a či niekedy počas svojho aktívneho pracovného života budú môcť povedať, že pracovisko im poskytuje adekvátne podmienky pre prácu? A ako je to na iných pracoviskách vysokých škôl?

Notoricky známy nedostatok zabezpečovacieho personálu ako administratívnych pracovníkov (hlavne sekretárok), systémových administrátorov a pod. ani nebudem pripomínať. Za posledné dva roky som venoval minimálne tretinu pracovného času administratíve - rozumej vyplňovaniu rôznych formulárov s nejasným cieľom.

Vyhýbanie sa podpore vedy a v širšom ponímaní vzdelania je jedným z mála prienikov doterajších ponovembrových vlád. Som zvedavý, kedy a či vôbec sa dočkáme osvietenej vlády. U tých doterajších to zatiaľ vyzerá skôr na selektívnu slepotu/hluchotu, keď dôjde reč na podporu vzdelania. Je fajn, že budeme mať skvelé montážne aut popredných svetových výrobcov, ktoré budú jazdiť po nových diaľniciach zo západu na východ našej krajiny. Možnože mnoho našich ľudí bude aj navrhovať najmodernejšie dizajny priemyselných výrobkov a moderné elektronické zariadenia, ale všetko sa to budú musieť naučiť inde. Mimo Slovenska. A povedzme si úprimne, koľko ľudí, ktorí idú študovať von sa vrátia? Existujú o tom štatistiky?

Keď už som načal tie mzdy, tak na to, aby sa človek mohol zamestnať u nás na fakulte, je potrebný doktorát. Normalne nadaný človek na jeho vypracovanie potrebuje po vysokoškolskom vzdelaní 3-6 rokov. Sú rýchlejši a pomalší a veľmi to závisí na odbore. Takže sa človek stane odborným asistentom v zhruba 28 rokoch a má tabuľkový plat, ktorý je zväčša nižší ako plat tých, ktorých učí a pracujú popri štúdiu vo firme. V Rakúsku je bežné, že plat stúpne asi o 50%, keď sa človek kvalifikuje doktorátom. U nás to je cca. 1000 korún/mesačne - viem to lebo som pracoval na fakulte ešte v čase, keď sa dalo zamestnať bez doktorátu. Optimista by povedal, buď rád, že nemáš plat, ktorého je to polovica. Takže záver je, že nadpriemerné vzdelanie v štátnej firme ocenia podpriemerným platom.

Ako vždy počúvame, že keby sme nemuseli to alebo ono, keby sa nepodarilo prísť o tamtie prostriedky, tak všetky by ich naši milí exekutívci dali do: školstva, zdravotníctva a kultúry. Aspoň raz by som to chcel vidieť, lebo už som to počul možno aj tisíc krát.

Zdá sa, že máme sedem úrodných rokov (aspoň dúfam). Ak sa vláde podarí prekonať tieto roky bez toho, aby pridelila aj na tieto oblasti výraznejší podiel HDP, tak tých ďalších sedem menej úrodných rokov budú mať o výhovorku postarané. Možno by sa oplatilo zamyslieť sa nad celkovou štruktúrou výdavkov našej krajiny a skúsiť to porovnať s inými. Aj keď tento typ analýzy často odbíjajú slovami o našich špecifikách. Špecifikum našich vlád je však rezignácia na generovanie nových myšlienok.