Občas som konfrontovaný s pojmom úspech. Zriedka ako ten, o ktorom sa hovorí, zväčša som na druhej strane barikády, tj. človek milión (teraz už aj miliarda). A tak sa pokúšam si definovať, čo vlastne mysleli tí všetci vyhlasovatelia úspechu, keď povedali, že sa dosiahol.
Moje dlhoročné pozorovanie je, že úspech je prudko viazaný na toho, kto ho vyhlasuje. Teda na autoritu, hoci niekedy len "autoritu". Ak chceme nejakú globálnejšiu škálu, dávajú sa úspechu rôzne prívlastky ako najlepší v dedine, okrese, krajský preborník, celoštátny víťaz apod. Toto sú ešte povedzme celkom dobre definované pojmy: najlepší z nejakej množiny ľudí a úspech sa meria podľa takého a takého metra (napr. Jano zabehol 100m najrýchlejšie z mesta). Ale potom sú také pojmy ako medzinárodne uznávaný odborník, kapacita vo svojom odbore, renomovaný človek apod. Hm...za týmito pojmami sa bohužiaľ už často neskrýva nič. Aspoň nie niečo, čo sa dá ľahko definovať alebo by som bol niekde našiel uspokojivú aproximáciu definície. Veda, presnejšie scientometria, sa pokúša definovať úspech, ale nie veľmi sa jej darí. Podľa mojich informácií sa zatiaľ každé aj naoko rozumné pravidlo dá obísť dohodou medzi niekoľkými zúčastnenými, ktorí si v špirále úspechu budú potvrdzovať, akí sú skvelí, až kým sa táto 1000-krát opakovaná veta nepotvrdí numericky podľa daných pravidiel.
Svet sa relativizuje, a tak by som možno nemal namietať, že neexistuje absolútna mierka na hodnotenie vedeckých resp. vedecko-pedagogických pracovníkov. Problém je v tom, že sme hodnotení absolútne. Zatiaľčo v podmienkach sme porovnávaní len s finančne slabšími spoluhráčmi na akademickom trhu, výsledkami sme porovnávaní s celosvetovými lídrami vo vedeckých oblastiach.
V našej vedeckej a pedagogickej vysokoškolskej brandži až na prvom mieste rozhoduje počet publikovaných článkov. To je pomerne smiešny údaj, keď si človek uvedomí, že časopisov a konferenčných zborníkov je dnes toľko a na takých rôznych úrovniach, že možno opublikovať takmer čokoľvek. A teda človek menej kritický k svojej práci má šancu publikovať oveľa viac. Stačí písať. Ako ďalší faktor rozhodovania je kvalita publikácie, ktorá sa odhaduje z rankingu časopisov a renomé vydavateľstiev. Aj to je však celkom relatívne, pretože kvalita časopisu nie je konštanta nezávislá od času. Často stúpa, ale neraz aj kolíše, prípadne klesá. Kvalita vydavateľstva často končí tam, kde príde cenová ponuka, za ktorú sú schopní vytlačiť, čo autor donesie a hlavne zaplatí.
Takže aký parameter zvoliť ďalej? Populárne sú citácie - presnejšie ich počet! To je celkom zaujímavé. Ak moju prácu niekto spomenie v ďalšej práci, tak to znamená, že sa z nej poučil alebo inšpiroval, a teda je (minimálne pre neho) významná. Odvážne tvrdenie...Počet citácií sa dá totiž dosiahnuť po vzájomnej dohode dvoch alebo viacerých ľudí. Ide o tzv. citačné krúžky, ktoré sú známe vo vedeckom svete. Fungujú na špičkovej aj menej špičkovej úrovni. Citácie totiž treba. Akýkoľvek návrh projektu v akademickej sfére ich vyžaduje. Zvyčajne päť. Niekedy ich treba aj na kvalifikačné práce. Počet sa určuje lokálne v závislosti od pracoviska a oboru.
No a teraz sa pozrime na tento výsledok očami učiteľa na vysokej škole alebo univerzite. Čo je možné z vyššie uvedených vecí dosiahnuť dobrou základnou prednáškou (napr. z lineárnej algebry), ktorú navštevuje 200 poslucháčov a je v nej zhrnuté to, čo bude absolvent našej fakulty do konca svojho štúdia vidieť v mnohorakých podobách viac alebo menej zamaskované. Odpoveď je, že nič. Na základnej prednáške z lineárnej algebry sa zvyčajne nedosahuje žiaden vedecký úspech. Citácie prednášky sú obyčajne "málo hodnotné". Rovnako je to na iných prednáškach a pedagogických aktivitách ako sú semináre, vedenie diplomových prác apod. A príprava dobrej prednášky trvá dlho. Je to niekoľkoročný proces dopĺňania, škrtania, prerábania a aj samovzdelávania. Často človek pochopí čosi novým spôsobom, čo videl už veľakrát, a len doplňujúca otázka od študentov alebo pohľad na to isté po stoprvý krát rozsvieti tento AHA pocit v hlave.
A tak mi nakoniec ostáva v hlave nezodpovedaná otázka. Ako je definovaný pedagogický úspech učiteľa? Viem, že niektorým úradníkom už vbieha červeň do tváre a kričia: "No predsa počtom odučených študentov a počtom odučených hodín!" Ale je to naozaj tak?
Prečo sa pýtam? Nuž preto, že tento semester som mal veľa hodín vyučovania (hlavne nové prednášky) a žiaden čas na vedu. A tak v rámci mojej duševnej hygieny chcem vedieť, či čas venovaný prednáškam je akurát nutné pedagogické zlo k mojej pozícii na fakulte alebo sa to začne hodnotiť ako práca aj z pozície zamestnávateľa (myslím tým štát a jeho zložky venované riadeniu školstva). Fascinovalo ma totiž pri poslednej akreditácii, že pedagogické zaťaženie odborných asistentov, docentov, profesorov a aktivity s tým spojené, tam nikde nevystupovali. Pre odborných asistentov tam neexistovalo skoro nič. Jednoducho pre potreby akreditácie neexistujeme, pokiaľ nie sme pod krídlami aspoň docenta ako cvičiaci, resp. nemáme výberovú prednášku. Do počtu garantov sa zarátavalo len hodnotenie a záťaž docentov a profesorov. Zaujímalo by ma, akú čiastku celkovej pedagogickej činnosti vykonávajú. Existuje o tomto nejaký rukolapný materiál?
No a ku tomu som si ešte prečítal
Tisíce neviditeľných profesorov a docentov.
Je mi jasné, že tento ufrflaný príspevok nič nerieši, ale naozaj neviem, ako by sa zmysluplne hodnotila vedecká a pedagogická práca podľa nejakých objektívnych kritérií. Som naklonený veriť tomu, že to nejde. Napadlo mi, že možno by sme mohli hodnotiť podiel daní našich absolventov na celkových daniach a rovnako možno počet firiem založených našimi absolventami a ich dane. Skrátka čosi, čo vypovedá o absolventoch, nie o priamo o nás. Lebo produktom našej firmy sú jej absolventi.
Včera som si pozrel film môjho obľúbeného režiséra. Fínsky majster minimalizmu a jednoduchých scén, ktorý zhruba raz za dva roky vyprodukuje naozaj skvelý film, ma znova nesklamal. Film Ariel je výpoveďou o ťažkom živote robotníkov vo Fínsku. Mimovoľne ma napadli úvodníky z televízie spred 20 rokov.
